Zuzana
Niczová
(1989)

Veľké srdce

Zmien v jej dosiaľ bezstarostnom živote bolo viacero. Ako študentka dizajnu na strednej umeleckej škole v Kremnici túžila pokračovať v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, no keďže ju neprijali, nastúpila na odbor anglický jazyk – informatika. Tu pobudla iba rok a napokon zakotvila v odbore mediamatika, v ktorom sa našla. V tom čase už vedela, že s jej zdravím to nie je ružové. Po maturite si šla privyrobiť do Česka, pracovala za pásom, často na nočné zmeny, bolo teplo a dusno. Počas letných prázdnin tak niekoľkokrát odpadla, ale svoj stav pripisovala preťaženiu organizmu. „Ibaže jedného dňa som odpadla doma v Leviciach. Mama sa zľakla a zavolala záchranku. V nemocnici si ma nechali cez noc a ráno mi lekár povedal, že by som mohla mať pľúcnu artériovú hypertenziu! Na diagnózu mal podozrenie pre moje zväčšené srdce. Z nemocnice ma previezli rovno do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH),“ zvestuje Zuzana, hoci vtedy jej osobne nikto nič nepovedal. Všetky informácie oznámili jej mame, ktorá jej ich dávkovala postupne. Mama bola na dne, lebo sa dozvedela, že jej dcéra má pravdepodobne pred sebou posledné 2 až 3 roky života. Týmto poznaním ju však nedokázala naplno zaťažiť, aby ju nepripravila o študentský život, patriaci k jej veku.

Škola poznania

V tom čase jej ani len nenapadlo si informácie hľadať na internete a vlastne vtedy ešte ani neboli k dispozícii. Od mamy sa však dozvedela, že lekári jej poradili, aby Zuzka nikdy nemala vlastné deti. Navrhli jej sterilizáciu... „Prognóza bola zlá, hneď mi nasadili lieky, no s mamou sme sa nedokázali zmieriť s tým, že ich budem musieť užívať do konca života, trpela by tým moja pečeň. Mama mi tak vybavila ajurvédsky pobyt spojený s cvičením jógy v Maďarsku, ktorý mi veľmi pomohol. Necítila som únavu ani som sa nezadýchavala. Hoci som lekárom tvrdila, že lieky beriem, vysadila som ich. Viem, nebol to dobrý krok, ale vtedy som to tak cítila. Stále cvičím jógu a dodržiavam stravu,“ priznáva Zuzka, ktorej tento model fungoval niekoľko rokov.

„Školu v Kremnici sme mali na kopci a vždy, keď sme išli hore, som sa zadýchavala. Hrávala som však rekreačne volejbal, normálne som žila až do spomínaného leta, takže to, že môžem mať vážnu diagnózu, bol pre mňa vlastne šok,“ zhodnotí. „Po piatich rokoch som išla v rámci programu Erasmus študovať do Grécka, kde sa môj zdravotný stav výrazne zhoršil. Intenzívne ma bolel žalúdok a bolo mi ťažko. K internátu na kopci som prešla len sťažka. Ani vo sne by mi nezišlo na um, že za tým môže byť pľúcna artériová hypertenzia. V tom čase som si myslela, že som sa z nej nadobro vyliečila,“ skonštatuje Zuzka a pozrie sa na hodinky, lebo synček má čoskoro obedovať a ešte ich čaká jazda autom domov.

Pacientka s veľkým snom

Po návrate na Slovensko jej však ťažkosti neustupovali, absolvovala niekoľko vyšetrení a až sono ukázalo, že má v bruchu priveľa tekutiny. Zlyhávalo jej srdce. Predtým na kontroly chodila zriedkavo. Prakticky do NÚSCH zavítala raz do roka. „Ťažko som dýchala, nedokázala som si ani len zaviazať šnúrky na teniskách,“ krúti hlavou. „Lekárom som sa so všetkým priznala. Skončila som s alternatívou a začala som poctivo užívať tabletky.“ Zuzkin zdravotný stav sa pomaly zlepšoval. Ale bola tu jedna vec, na ktorú nemala nikdy dosiahnuť – tehotenstvo.

„Od diagnostiky ochorenia som vedela, že by som nikdy nemala mať deti. V podstate som sa s tým zmierila, ale keď som stretla svojho súčasného manžela Samuela, začali sme uvažovať nad otázkou rodiny. Cítili sme, že bez detí je doma prázdno. Na Slovensku ma lekári od tehotenstva odrádzali, jedno tehotenstvo mi preto odporučili ukončiť, čo bolo veľmi bolestivé rozhodnutie,“ približuje Zuzka svoju nezávideniahodnú situáciu. Napriek všetkému však s manželom dospeli do bodu, že si začali hľadať iné možnosti. „Obrátili sme sa na Centrum pre pľúcnu hypertenziu v Prahe s prosbou o konzultáciu. Povedali mi, že môj zdravotný stav je stabilizovaný a že už mali niekoľko prípadov matiek s pľúcnou artériovou hypertenziou, ktorým sa narodilo zdravé dieťa a matky boli v poriadku.“ Práve tieto informácie dodali mladému páru nádej a tiež odvahu.

Oskar

Išlo o plánované rodičovstvo. Nanešťastie, jedno tehotenstvo sa skončilo spontánne v prvom trimestri, no druhé bolo úspešné. Zuzka poznala riziká, ktoré mohli nastať v troch fázach: úmrtie počas tehotenstva, počas pôrodu a najmä po pôrode, keď sa krv vracia do tela. „Bála som sa, ale mala som dobrý pocit z Prahy, boli sme tam niekoľkokrát aj za účasti pôrodníka. Tam spolupracuje kardiológia s gynekológiou aj pôrodníctvom, ale aj s inými špecializáciami, a keď sa niečo zvrtne, sú všetci v tíme pripravení,“ vysvetľuje Zuzka. A prečo nerodila na Slovensku? Nemáme tu podobné centrá? Nie, nemáme. A hoci sú aj u nás pôrodníci, ktorí sa venujú rizikovým tehotenstvám, naše zdravotnícke zariadenia nemajú pripravenú podpornú sieť spolupracovníkov, a preto majú málo skúseností. Niekoľko prípadov nastávajúcich mamičiek s touto diagnózou sa skončilo fatálne. Jeden domáci pôrodník sa Zuzky aj priamo spýtal, či si uvedomuje, že manžel môže na dieťa zostať sám.

„Pracovala som do siedmeho mesiaca tehotenstva. Prvé týždne mi bolo ťažšie, ale potom to prešlo. Liečba sa mi počas tehotenstva zmenila. Keby som brala tie isté lieky, mohli by poškodiť plod. Doktor sa obával, že mi bude po zmene liečby ťažko a že mi nebude stačiť. Bola som malátna, zadýchaná, keď sa bruško zväčšovalo, tlačilo mi viac na pľúca. V šiestom mesiaci mi lekár odporučil Prahu, poisťovňa schválila pôrod v zahraničí. Dohodli sme sa s nemocnicou, že mesiac pred termínom pôrodu prídem do Prahy, bývala som u kamarátky. Dieťa chceli vybrať v ôsmom mesiaci, lebo posledný mesiac tehotenstva by predstavoval veľkú záťaž pre telo. Napokon vykonali cisársky rez v termíne, v 38. týždni tehotenstva. Bola som v celkovej anestézii, hoci v hre bola aj lokálna, ale lekári sa rozhodli neriskovať kvôli stresu,“ vymenúva Zuzka. Jej vytúžený Oskar prišiel na svet 2. 2. 2024. Českí lekári jej na rozdiel od slovenských dovolili aj dojčiť, len ohraničili toto obdobie na pol roka. Za pomoci rodiny a odborníkov Zuzka všetko prekonala v zdraví.