Jana
Guráňová
(1985)

Čo sa to deje?

Len niekoľko mesiacov predtým študovala v Holandsku, kde sa doslova všade prepravovala bicyklom. Napriek pravidelnému tréningu sa jej telo odmenilo slabosťou. Čím vyšší výkon podala, tým bola unavenejšia. V skutočnosti sa presilila a jej srdce nedokázalo zniesť žiadnu záťaž. „Zrejme to bude borelióza,“ povedala jej všeobecná lekárka, keď pred ňou vymenúvala možné dôvody únavy. Samozrejme, po nich nasledoval odber krvi, ktorý diagnózu nepotvrdil. Počas skúškového obdobia prišla na Janku kríza, musela brať infúzie, no opäť si vypočula konštatovanie, že je len prepracovaná. Keby jej lekárka na pohotovosti dala urobiť EKG, zistila by, že je tu problém.

„K internistke som sa dostala až v januári,“ spomína Janka. Po odbere krvi mala absolvovať röntgen, CT vyšetrenie a EKG. Voľný termín v nitrianskej nemocnici bol až o mesiac. Keď sa na nález elektrokardiografu pozrela špecialistka, Janka hneď vedela, že niečo nie je v poriadku. Na konzultáciu mal totiž prísť ďalší lekár. Bol piatok. Oznámili jej, že musí ísť okamžite do Bratislavy do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb.

Všetko naopak

Keď Janka rozpráva svoj príbeh, práve na tomto mieste sa rozcitlivie. „Prvý, kto vedel, čo sa deje, bol môj Miško, vtedy ešte v pozícii snúbenca, dnes manžela. Do nemocnice som nastúpila presne v deň jeho narodenín. Je to stále neuveriteľne citlivé, lebo tam sa mi zmenil život,“ utrie si slzy mladá žena. Zrazu vypadla z víru študentského života a plánov na promóciu, následnú svadbu a vysnívaný spoločný život v novom rodinnom dome a ocitla sa na oddelení zlyhávania a transplantácie srdca. Tri dni sa sama seba pýtala, či je na správnom mieste. Vtedy už mala tretie štádium pľúcnej artériovej hypertenzie, no v tom čase išlo len o podozrenie.

„Povedali mi, že s chorobou som žila dlho a telo sa jej prispôsobilo. Všetko však zmenil pobyt v Holandsku, kde som sa preťažila. Po dvoch týždňoch ma pustili domov na Veľkú noc a hneď po sviatkoch som sa presunula do univerzitnej nemocnice v Ružinove,“ skonštatuje Janka a jedným dychom dodá, že práve obdobie plné vyšetrení, neistoty a čakania na výsledky predstavovalo najhorší mesiac v jej živote. Obzvlášť nepríjemné spomienky má na bronchoskopiu, pri ktorej sa pacientom vháňa tekutina do pľúc. Zatiaľ čo vo Viedni ju absolvovala niekoľkokrát po transplantácii pľúc v narkóze cez nos, v našej nemocnici to bolo pri plnom vedomí a cez ústa, pretože narkóza by bola pri ochorení riziková. Dovtedy nebola Janka v nemocnici ani raz. Dokonca nemala ani žiadnu zlomeninu. Odrazu bola pacientkou v ťažkom stave.

Budúcnosť s otáznikom

y„Prežila som to, ale prežívala som to ťažko,“ odkašle si Janka. Energiu jej dodávali spolupacientky jedna bola po transplantácii srdca, druhá po transplantácii pľúc. Je im vďačná za dlhé debaty a tiež za pocit, že žiť sa dá aj s ťažkou diagnózou. Horšie to vyzeralo s plánmi v súkromnom živote. „Mali sme sa sťahovať do domu, ktorý manžel postavil na Liptove, chceli sme chodiť na turistiku a založiť si rodinu. Odrazu všetko padlo. Hneď v prvý týždeň mi povedali, že nebudem môcť mať deti. Bolo to bolestivé a bola som rada, že mi to povedali na rovinu. Snúbencovi som dala šancu, že sa nemusí na mňa viazať a môžeme sa rozísť, aby mal plnohodnotný život. Zachoval sa neuveriteľne. Oznámil mi, že po siedmich rokoch vzťahu ma nenechá. Je to ten najlepší človek, akého som v živote stretla,“ Janka opäť vyroní slzu. Mala 24 rokov a odrazu žila nepretržite na kyslíku. Nakoniec liečba nebola dostatočne efektívna, takže po štyroch mesiacoch jej prvýkrát spomenuli transplantáciu pľúc.

Ibaže transplantácia pľúc sa vtedy realizovala najbližšie vo Viedni, a tak sa išla na jeseň 2010 „ukázať“ do nemocnice AKH, asi dva týždne pred vlastnou svadbou. Našťastie tamojší lekári vyhodnotili, že ešte nie je na tom tak zle, a mladučkú ženu nezapísali na čakaciu listinu. „Po tomto šialenom polroku prebiehal ten nasledujúci v normálnom tempe, naďalej som bola obmedzovaná domácim kyslíkovým prístrojom, ale môj stav sa celkovo zlepšil, cítila som sa dobre. Moju myseľ zamestnávala diplomová práca a zariaďovanie nášho nového bývania. Zlom prišiel až po promóciách a s otázkami, čo idem teraz robiť. Moja psychická nálada klesala,“ veľmi jasne opisuje Janka pocity, s ktorými žila každý deň.

Ide do tuhého

Prvá kríza sa ohlásila počas prvých letných týždňov. Okamžite bola po dlhom čase hospitalizovaná, na rad prišla nová liečba. „Fungovala som za pomoci pumpy, ktorá mi pravidelne dávkovala liek pod kožu. Začala som sa cítiť lepšie, avšak koncom leta som dostala salmonelózu, ktorá môj stav rapídne zhoršila. Môj manžel ma musel nosiť po schodoch, pomáhať mi s obúvaním, so základnou hygienou… Zadýchala som sa už pri prezliekaní, zohnúť sa pre mňa bolo neuveriteľné a pri pohľade na schody som pociťovala paniku. Doktori neváhali, v tom čase som opäť bola v procese na transplantáciu pľúc a dostala som sa na čakaciu listinu. Nasledoval asi najdlhší mesiac v mojom živote. Je ťažké vysvetliť pocity, aké vtedy človek zažíva… Najviac som sa bála toho, že sa po operácii nezobudím, a to ma trápilo každý deň. Veď predsa ešte som nechcela zomrieť, ešte som toho chcela veľa zažiť! Každý deň som čakala, že mi doktorka z pneumologického oddelenia zavolá, aj keď nebolo možné dostať pľúca za taký krátky čas, ale predsa – o necelý mesiac som sa viezla sanitkou smerom do Viedne,“ hovorí Janka. Všetko dobre dopadlo a o ďalší mesiac už bola doma.

Vytúžený syn

20, 13, 8. Prvé číslo je počet spoločných rokov vo vzťahu, druhé značí počet rokov s darovanými pľúcami a tretie je zase počet rokov, počas ktorých manželia čakali na adopciu. Začali ju riešiť rok po transplantácii, keď si boli istí tým, že Janka je v poriadku. Na začiatku boli stí v poradí, no potom im 29. decembra, v ťažkom lockdowne, zazvonil telefón. „Nášho synčeka sme videli hneď na druhý deň, keď sme mali výročie. Zamilovali sme si ho za minútu,“ teší sa Janka. „Smiali sme sa, že jediný otec, ktorý vidí svoje dieťa, je Miško, lebo za rodičkami nepúšťali návštevy. Bolo to čarovné obdobie. Moje švagriné akurát čakali bábätká, tak nám do rodiny pribudli tri deti v priebehu mesiaca.“

Adrián je už bystrý škôlkar. Vie, že keď kýcha, má si otočiť hlávku na opačnú stranu. A keď je chorý, uspáva ho radšej tato. Janka sa musí strániť všetkých infekcií, lebo po transplantácii pľúc berie imunosupresíva. Raz sa z jednej škôlkarskej choroby musela liečiť pol roka. „Aké sú moje méty?“ nahlas sa zamyslí. „Aby sme boli šťastní a naša domácnosť dobre fungovala. Aby sme sa venovali synovým koníčkom a podporovali ho. Aby som bola natoľko zdravá, že tu budem pri jeho životných míľnikoch. Aby nepocítil opäť stratu rodiča, čo sa nedá predvídať pri nikom, ani pri zdravých ľuďoch.“ S radosťou s ním podnikajú cesty po Slovensku a do zahraničia, aby bol pripravený na budúcnosť. Všetkým trom želáme šťastnú cestu životom.