Anna
Kráľová
(1968)

S dierou v srdci

Jej detstvo sa neustále točilo okolo témy zašitia diery v srdci. Rodičia s ňou pravidelne navštevovali kardiológiu, no stále im tvrdili, že pre ich dcéru nie je voľné miesto v poradovníku. Keď mala asi tri roky, zákrok sa mal konečne udiať. Anna dostala nové pyžamko, no z martinskej nemocnice ich opäť poslali domov. Dôvod bol podobný, pre malé dievčatko nebolo voľné lôžko. O rok neskôr do domácnosti Kráľovcov zavítala rodinná priateľka, ktorá pracovala ako lekárka v Bratislave. Nad dlhodobo odsúvaným problémom len krútila hlavou a angažovane vybavila vyšetrenie v hlavnom meste. Onedlho Anička absolvovala katetrizáciu, ktorej výsledok priniesol ťaživé zistenie. Vplyvom oslabeného srdca sa u nej sekundárne vyvinula pľúcna artériová hypertenzia. „Vtedy sme tomu nerozumeli. Stále sme si mysleli, že keď lekári zašijú dieru v srdci, tak vyzdraviem. Keď som bola na strednej škole, mama objavila článok od kardiológa pôsobiaceho v Brne, a tak mu napísala. Odkázal nás na Prahu,“ spomína si éterická Anna. Jeho odporúčanie spustilo sériu vyšetrení a zlých správ, ktorým však nepodľahla.

Nedávali jej šancu

Napriek všetkému bola Anka zvedavým a vitálnym dieťaťom. Všetko ju zaujímalo, lozila na brány aj stromy, vyhýbala sa len behu a schodom, na ktoré nestačila s dychom. Na hodinách telesnej výchovy, od ktorej bola oslobodená, sedela na lavičke ako pozorovateľka. Na kontrole v Bratislave jej lekár oznámil, že má jedinú šancu na život, ktorú predstavuje transplantácia srdca a pľúc. A vraj môže byť za ňu vďačná, lebo bez nej sa dožije maximálne 20 rokov. Vtedy mala 15 rokov, na kontrole bola sama bez rodičov a rozplakala sa na ulici.

„V pražskom IKEM-e som bola niekoľkokrát. Keď som bola v maturitnom ročníku, robili mi opäť katetrizáciu, ktorá potvrdila, že potrebujem transplantáciu oboch orgánov. Na oddelení so mnou ležali milí páni, jednému z nich akurát transplantovali srdce, čo mi dodalo nádej,“ zhodnotí Anička neľahké chvíle, v ktorých našla svetlý bod. S týmto poznaním absolvovala dlhú cestu domov.

Prispôsobivé telo aj myseľ

Je to nepredstaviteľné, ale Annina štandardná saturácia krvi kyslíkom je okolo 70. Pre porovnanie, pokiaľ bežnému človeku klesne pod 80, tak sa jeho stav považuje za kritický. V podstate by mala byť ležiacou pacientkou, ale realita je iná. „Keď som mala 19 rokov, odpadla som v obchode vo Viedni, a tak som sa dostala do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, no hospitalizovali ma priamo na oddelení zlyhávania a transplantácie srdca. Premohol ma smútok, že mi už nepomôže operácia, ale iba transplantácia. V prvom rade som sa išla vyplakať do hory nad ústavom. Nádej mi však vliala lekárka, ktorá mi potvrdila, že síce som podľa papierov v zlom stave, ale naživo vyzerám dobre. Moje telo sa diagnóze od detstva prispôsobilo, tvorí viac červených krviniek, i keď mám málo železa,“ vymenúva Anka. Dnes má 57 rokov a ešte stále jej slúžia vlastné pľúca aj srdce. Poctivo dodržiava liečbu.

Pozitívna myseľ je podľa Anky kľúčom k zvládaniu ťažkostí. A prijatiu. Ešte ako násťročná absolvovala kurz Silvovej metódy, neskôr si urobila kurzy reiki aj masérsky kurz. Zdravo sa stravuje, správne dýcha a myslí na to, čo chce, a nie na to, čo nechce. Životom pláva svojím vlastným tempom po boku rodiny a svojho podporujúceho priateľa Lojzka, s ktorým sú príležitostní cestovatelia. Pre Aničku sú najväčšou prioritou zdravie a porozumenie, pričom si zo srdca želá, aby boli spolu všetci čo najdlhšie.