Marta
Čerepkaiová
(1962)

„Človek nie je vysávač, ktorý niekto vytiahne zo zásuvky a mal by v sekunde prestať fungovať.“

Keď Marta vstúpi do miestnosti, naplní ju energiou. V mladosti bola vrcholovou športovkyňou, hrala basketbal za kluby Lokomotíva Bratislava, kde pôsobila od svojich 15 do 20 rokov ako kapitánka, a Inter Bratislava. A je celkom možné, že práve skúsenosti so zápasmi, prehrami a výhrami, jej pomáhajú prekonávať prekážky celý život.

Nečakaný zvrat

Napriek tomu, že basketbal je kolektívny šport, rada na sebe pracovala aj individuálne. Najskôr pôsobila ako prevádzková chemička v Slovnafte, po Nežnej revolúcii ako kvalitárka. Keď mala 25 rokov, narodil sa jej syn a svet bol gombička. „Pracovala som v riadiacej pozícii, mala som len 39 rokov a začali sa mi robiť modriny na nohách. Najskôr som si to nevšímala, no potom ma lekár poslal na cievnu chirurgiu. Tam sa mi snažili urobiť krvný obraz, ale mala som toľko leukocytov (pozn. bielych krviniek), že to skrátka nešlo. Vyšetrenie opakovali dvakrát. Ocitla som sa v nemocnici. Keď som ležala na izbe, sledovala som v televízii, ako v Amerike padli dvojičky. Bola som z toho taká šokovaná, že som svoj stav vôbec neriešila. Stále mi telefonovali z práce, aby som im pomohla, a sestrička mi povedala, aby som okrem ležania nič nerobila. Ale človek nie je vysávač, ktorý niekto vytiahne zo zásuvky a mal by v sekunde prestať fungovať. A potom ma previezli do Národného onkologického ústavu,“ spomína Marta na moment, keď sa dozvedela o tom, že má chronickú myeloidnú leukémiu (CML). Okrem toho sa musela vysporiadať aj s faktom, že na toto ochorenie neexistuje liečba. Marta rozpráva svoj príbeh, ako keby čítala z knihy. Vzápätí prejde na ďalšiu kapitolu, ktorá sa udiala o 3 roky neskôr a mohla by sa volať Liek. Patrila k tým šťastlivcom, ktorí dostali prvý liek na CML v roku 2004. Ako to však býva v románoch zvykom, po dobrej správe prichádza dramatický zvrat.

Nová výzva

„Po desiatich rokoch liečby mi začalo byť zle. Mala som dusivý kašeľ, opakované zápaly močových ciest, opúchali mi nohy. Síce ma hospitalizovali na Kramároch, no nevedeli mi identifikovať žiadnu chorobu, lebo všetky testy boli negatívne,“ spomína si Marta. Po chvíli dodá, že chyba bola v tom, že sa zamerali na leukémiu a nenapadlo im dať jej spraviť EKG. Urýchlilo by to celý proces. „Toto je mladá žena, musíme ju zachrániť. Presne tak to povedal primár ostatným lekárom nad mojou posteľou. Poslal ma do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb. Bola akurát Veľká noc a prvé, na čo sa ma tam lekári spýtali, bolo, akú liečbu beriem na leukémiu. Keď som im povedala názov lieku, poznamenali, že majú odpozorované, že spôsobuje pľúcnu artériovú hypertenziu (PAH),“ dodá Marta. PAH jej definitívne potvrdili v roku 2005 a vďaka bezpečnej liečbe s ňou žije už 20 rokov. Keďže je aktívna v pacientskej komunite, navštevuje konferencie a prednedávnom si na prednáške o lymfómoch vypočula dôkaz o tom, že jej prvotný liek naozaj zapríčiňuje jej druhú diagnózu.

Marta iba pokrúti hlavou na otázku, či si v prvom momente zisťovala informácie o tomto ochorení. „Vôbec nie. Počúvala som všetko, čo mi hovoril doktor Luknár. Veľmi dôkladne sa mi venoval. Hneď som mu oznámila, že pokiaľ sa to dá operovať, tak som za. Vysvetlil mi, že dostanem tabletkovú formu liečby. Opýtala som sa len, akého má najstaršieho pacienta. Povedal mi meno pána, ktorý sa u neho v tom čase liečil už 10 rokov. Vtedy som sa zasmiala, lebo som vedela, že mám ešte stále čas. Mohla som mať opäť diagnózu, ktorá sa nedá vyliečiť?“ pokrčí plecami zmierená Marta.

Život nepočká

Keď sa vtedy ocitla na nemocničnom oddelení, nedokázala sama prejsť ani na toaletu. Nestačila s dychom. Zádrh bol v pravej srdcovej komore, ktorá zlyhávala. Našťastie, ochorenie sa prejavilo v čase, keď už naň bola dostupná liečba, a tá jej pomohla. Pri pravidelných kontrolách sa raz v čakárni zadívala na nástenku, na ktorej bola pripnutá informácia o Združení pacientov s pľúcnou hypertenziou (ZPPH). Akčná Marta si vtedy pomyslela jediné: „Prečo tam nie som?“ A môžete trikrát hádať, ako to dopadlo! Nielenže je dnes v ZPPH, ale sama tú nástenku tvorí.

Jej životnou filozofiou je prežiť pekný život. Pacienti s PAH sa musia vyhýbať dlhým letom, preto bola najďalej letecky na Cypre. Stredozemné more spoznávala na lodi a vôbec by sa nebránila ani plavbe do USA. V súčasnosti sa venuje sebe a svojim dvom vnúčatám, ktoré majú 3 a 5 rokov. Môžete ju s nimi stretnúť v uliciach Bratislavy, zaiste neprehliadnete štýlovú starú mamu s dievčatkom v tričku NASA, ktoré dokáže pomenovať tvary oblakov. Doma na nich čaká kocúr a „jeho“ lieky. „Deti si myslia, že mám to isté ochorenie, čo kocúr, ktorý bral antibiotiká,“ smeje sa Marta a opäť niekam uteká. Život je príliš krátky na to, aby pridlho vysedávala na káve.