Iveta
Makovníková
(1961)
„Človek sa nemôže vzdať. Potom dokáže všetko.“
Áno, je to tak. Bez tejto charizmatickej ženy, ktorá sedí oproti nám, by nevzniklo ani Združenie pacientov s pľúcnou hypertenziou (ZPPH). Ivetka nám prinesie šálku čerstvo zaliateho čaju a cez voňavú paru začne svoje rozprávanie o tom, čím si prejde azda každý človek s touto diagnózou. „Pľúcna artériová hypertenzia je neviditeľné ochorenie. Človek sa zle cíti, no nevidno to na ňom. Zadýchava sa už pri najmenšej námahe, je unavený a blízki si o ňom zvyčajne myslia, že je len lenivý. Až keď to dospeje do štádia, že mu modrajú a fialovejú pery a líca, hoci si len zaväzuje šnúrky na topánkach, vtedy zostane rodina v šoku. Častokrát im to musí povedať lekár, lebo to nechcú počuť a už vôbec o tom nechcú hovoriť. To je však presne to, čo pacient skutočne potrebuje. S niekým sa rozprávať. A to bol aj môj prípad.“
Málo informácií
Príznaky ako búšenie srdca, rýchly pulz, dýchavičnosť, opúchanie členkov, únava sa dajú pripísať viacerým diagnózam. Najčastejšie majú ľudia s podobnými symptómami ischemickú chorobu srdca, zúženie aortálnej chlopne až srdcové zlyhávanie. Toto ochorenie sa však dá zameniť aj s astmou alebo spánkovým apnoe. Na to, že by mohlo ísť o zriedkavú chorobu, v tom čase myslel málokto. Písal sa rok 2004 a Iveta Makovníková, ktorá pracovala ako učiteľka matematiky a základov techniky, už chodila rok po lekároch. Najskôr svoj stav pripisovala zlej kondícii, rozlúčila sa definitívne s cigaretami, no napriek tomu jej bolo horšie. O tom, že má pľúcnu artériovú hypertenziu, sa dozvedela vlastne náhodou – pri úplne inom zdravotnom probléme. „Mala som obličkový kamienok, pre ktorý som podstúpila vyšetrenia v martinskej nemocnici. Odtiaľ ma poslali rovno do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, kde sa moja diagnóza potvrdila,“ rozpráva Iveta, ktorá mala vtedy 43 rokov a dvoch neplnoletých synov vo veku 13 a 14 rokov. Lekári jej povedali, že ide o nevyliečiteľné ochorenie. V tom čase ešte neexistovala účinná liečba a prognóza bola desivá. Pacient bez akejkoľvek terapie sa dožíval dva roky, s terapiou päť rokov.
Nezlomná
„Keď som si predstavila, že by moje deti mohli zostať bez mamy, povedala som si, že to tak nemôže byť,“ spomína si Iveta. Domov dostala lieky na zníženie systémového tlaku, čo malo na jej diagnózu účinnosť len 6 %, a tak si hľadala alternatívu – zmenila stravu, skúsila homeopatiu, no najviac jej pomohla pranoterapia, čiže terapia pomocou energie. „Takto som si predĺžila život, kým neprišla liečba aj na Slovensko. Prvé lieky som dostala v roku 2006, no skôr mi škodili. O rok neskôr prišiel liek, ktorý mi konečne pomohol. Prežila som napokon sedem rokov do transplantácie pľúc,“ odpije si z ovocného čaju a usmeje sa, lebo rok pred transplantáciou založila ZPPH. Už bola na tom nedobre, všade chodila s kyslíkovým prístrojom. Teda okrem školy, kde si znížila úväzok, hoci práca ju veľmi bavila. V nemocnici ju dokonca museli oživovať. „Celé roky som sa poriadne nevyspala, lebo spať s kyslíkovou maskou nie je bežné. Naučila som sa tento nedostatok kompenzovať relaxačnými cvičeniami, aby som si aspoň trochu oddýchla. Bola som unavená, ubolená, ale nezvyčajne trpezlivá. Choroba ma naučila pokore a dala mi iný pohľad na život,“ hodnotí spätne. Veľmi skoro sa tiež ukázala sila a súdržnosť rodiny, keď ju podržala mama aj manžel Vlado. Túžila však po komunite ľudí, ktorí zažívajú to isté a s ktorými by sa mohla podeliť o svoje pocity, skúsenosti, obavy i nádej. Podľa nej je veľkou chybou, keď človek s ochorením bojuje. Naopak, treba sa s ním naučiť žiť. Boj odčerpáva energiu.
Nový začiatok
Transplantácia pľúc sa v tom čase vykonávala vo Viedni a Iveta Makovníková bola prvou liečenou pacientkou zo Slovenska, ktorá ju podstúpila. Prevoz do nemocnice AKH z Veľkého Krtíša bol však dramatický. Namiesto vrtuľníka dorazila sanitka, a kým sa Ivetka dostala na miesto určenia, darované pľúca takmer exspirovali, keďže ich „životnosť“ je maximálne 6 hodín. Napokon ju vo Viedni sprevádzali rakúski policajti na motorkách. Počas cesty stihla ešte zavolať svojej neteri do Singapuru a tá sadla na prvé lietadlo domov. Všetko dobre dopadlo, i keď dráma ešte pokračovala. „Po transplantácii to nebolo jednoduché, týždeň som bola v umelom spánku, upchávali sa mi cievy. Zlyhávali mi obličky, bola som na dialýze. Lekári nevedeli, či prežijem. Neter sedela pri mne a stále mi niečo hovorila. Odvtedy viem, že človek v umelom spánku vníma. Volala ma k sebe a ja som jej vravela, že nemôžem, lebo nemám nohy,“ smeje sa, no o chvíľu zvážnie: „Vedela som, že to prežijem. Človek je sám sebe pánom a dokáže všetko. Nemôže sa vzdať.“ A tiež dodá, že práve preto chcela založiť združenie. Malo slúžiť na to, aby sa ľudia psychicky držali a navzájom si pomáhali. A to sa aj podarilo. Dnes sú ako jedna veľká a veselá rodina, stretávajú sa na podujatiach, ale aj v súkromí. Volajú si, navštevujú sa, chodia spolu na dovolenky. Sú to „nevzdávači“ s pozitívne naladenou mysľou, a keď prídu prekážky, spoločne ich prekonávajú.