Miriam
Vaňová
(1971)

Pohyb je život

Odmalička spolu cvičili gymnastiku, tancovali, plávali, bicyklovali, behali. V dospelosti im zostala spoločná vášeň pre turistiku. „Na turistiku sme chodievali šiesti. Sestra s manželom, brat s manželkou a ja s priateľom. Vždy sme boli súťaživí, predbiehali sme druhých na chodníkoch. Na chrbte som vždy niesla azda aj 5-kilový batoh, v ktorom som mala minerálku, jedlo, termosku s kávou aj šálky, do ktorých sme si ju naliali vždy na vrchole,“ spomína Mirka s iskrou v očiach. A bolo to práve na jej milovanej turistike, keď si všimla, že s ňou niečo nie je v poriadku. „Naplánovali sme si výstup na Zamkovského chatu, ale už sme tam nedošli. Pozerala som na sestru, ako pri stúpaní s ľahkosťou rozpráva, zatiaľ čo ja som absolútne nevládala. Na hrudi som cítila tlak, mala som pocit, že mám teplotu, a myslela som si, že ma obchádza chrípka,“ priblíži svoje prvé príznaky z roku 2015.

Mirka pracuje ako ekonómka na škole a zakaždým, keď bolo potrebné vybehnúť na tretie poschodie, vždy bola na nohách. Od incidentu vo Vysokých Tatrách jej to však nešlo. „Mala som pocit, že dýcham prázdny vzduch bez kyslíka,“ zhodnotí a pokrúti hlavou pri pomyslení na nepríjemné zážitky. Na jar 2016 stihla ešte zdolať Jánošíkove diery a vyšla na Veľký Rozsutec, no cesta jej trvala nesmierne dlho a ešte tri dni po tomto výkone sa cítila absolútne vyčerpaná. V noci mala pocit, akoby jej niekto sedel na hrudi. Ostatní jej tvrdili, že má slabú kondíciu, lebo začala jazdiť autom, ale vtedy len 45-ročná žena sa nedala pomýliť. Zašla preto za svojou všeobecnou lekárkou.

Nečakané rozuzlenie

Mirka mala šťastie v nešťastí, lebo ani jeden z lekárov v kolobehu vyšetrení nepodcenil jej príznaky. Všeobecná lekárka pre dospelých jej natočila EKG a poslala ju na kardiológiu do Bojníc. Tam jej lekár spravil potrebné zobrazovacie vyšetrenia a vyjadril podozrenie, že by mohlo ísť o pľúcnu artériovú hypertenziu (PAH). Zavolal doktorovi Luknárovi do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb s prosbou, aby jeho pacientku urgentne vyšetril. A vskutku, Mirka bola do dvoch týždňov v Bratislave. Odtiaľ ju ešte poslali na vysokošpecializované vyšetrenie do Nitry a do Národného ústavu reumatických chorôb do Piešťan. Po celý čas si pritom myslela, že má astmu. O tom, že má PAH, sa definitívne dozvedela v marci 2017. V tom čase už mala krvné zrazeniny v pľúcach a pichala si liek na riedenie krvi.

„Keď mi oznámili, že mám pľúcnu artériovú hypertenziu, tak som si povedala, že to je v poriadku. Veď hypertenziu má pomaly každý druhý človek. Na to lekár opatrne podotkol, že to je iná diagnóza a že viac informácií nájdem na nástenke v čakárni,“ spomína si Mirka. Na nástenke našla leták a na dôkaz toho, že išlo o zlomový moment, odcituje z neho prvú vetu: „Pľúcna artériová hypertenzia je rapídne, progresívne a smrteľné ochorenie pľúc.“ Druhá veta znela: „45 % pacientov sa dožíva 2 roky od diagnostiky, 55 % pacientov sa dožíva 5 rokov.“ Každému v jej situácii by prebehol mráz po chrbte. Mirka si vtedy povedala, že tam nie je žiadna motivácia. A že to isto nebude jej prípad. „V sekunde som to zavrhla. Myslela som si, že budem výnimkou v štatistikách aj životnosti.“

Ide dopredu

Na svoju diagnózu dostala lieky v tabletkovej forme. Okrem toho získala v NÚSCH aj kontakt na Združenie pacientov s pľúcnou hypertenziou (ZPPH). Chvíľu si o diagnóze googlila, potom sa rozhodla kontaktovať jeho predsedníčku Ivetu Makovníkovú. „Bola som zvedavá, kto sú tí ľudia, ako vyzerajú, ako rozmýšľajú,“ usmieva sa Mirka. A tiež to brala ako test, keďže už niekoľko rokov zažívala nevysvetliteľne nepríjemné pocity pri sociálnych interakciách. Dnes sa „medzi svojimi“ väčšinou cíti ako ryba vo vode. Navzájom sa poznajú, podporujú a členmi združenia sa stali aj jej blízki. Sestra dokonca behá v tričku ZPPH, čím šíri osvetu o diagnóze. Absolvovala v ňom aj Spartan Race. Mirka by sa k nej najradšej pridala, beh jej chýba, ale iba si povzdychne: „Niekedy si predstavujem, ako si zaviažem šnúrky na teniskách a rozbehnem sa.“

Vďaka tomu, že u nej liečba zafungovala, môže si trúfnuť aspoň na ľahšiu turistiku. Keď má túra odhadovaný čas hodinu, absolvuje ju so svojím partnerom za tri. Batoh už nenosí ona, ale on. Kávu na vrchole si stále dávajú spolu. Niekedy použijú aj lanovku. V lete sa chystajú na oddychovú dovolenku, ideálne sprevádzanú wellnessom a čítaním kníh. „A keď tam bude nejaký mierny kopček, tak si naň vylezieme,“ teší sa Mirka, ktorá v sebe nikdy nezaprela športovkyňu.